Čo musím dnes vybaviť? Komu musím odpovedať? Kam musím prísť načas? Na čo nesmiem zabudnúť? Kto ma potrebuje?
Deň sa začína a my sa nechávame unášať jeho tempom. Pracujeme, staráme sa, organizujeme, odpovedáme, rozhodujeme sa a riešime problémy, ktoré nám prichádzajú do cesty. Často si ani nevšimneme, že sami seba pritom postupne odsúvame do úzadia.
Sme tu pre všetkých ostatných.
Sme tu však aj sami pre seba?
Kedy si sa naposledy zastavil/a?
Nie vtedy, keď si sa unavil/a natoľko, že si už nevládal/a pokračovať.
Ani vtedy, keď si si večer vyčerpane sadol/sadla na pohovku, zatiaľ čo tvoje myšlienky stále krúžili okolo povinností nasledujúceho dňa.
Ale naozaj.
Kedy si naposledy zažil/a chvíľu, keď si sa nemusel/a nikam ponáhľať? Keď si neustále nekontroloval/a telefón, neodpovedal/a na správy a v mysli si neplánoval/a ďalšiu hodinu?
Možno to bolo pokojné ráno. Prechádzka, ktorej cieľom nebolo dostať sa čo najrýchlejšie na určité miesto. Šálka čaju, ktorú si vypil/a ešte teplú. Ošetrenie, počas ktorého si si dovolil/a nerozprávať a iba odpočívať.
Alebo si už ani nepamätáš, kedy si takú chvíľu naposledy zažil/a.
Venovať pozornosť sebe nie je sebecké
Mnohí z nás vyrastali s presvedčením, že sme dobrí vtedy, keď všetko zvládame, pomáhame, staráme sa a ostatní sa na nás môžu vždy spoľahnúť.
Naučili sme sa všímať si druhých. Spoznáme, keď je niekto unavený, smutný alebo potrebuje pomoc. Často už podľa toho, ako vstúpi do miestnosti alebo ako prehovorí, vycítime, ako sa cíti.
Dokážeme však s rovnakou pozornosťou pristupovať aj sami k sebe?
Všimneme si, keď potrebujeme odpočinok? Keď nám niečo ubližuje? Keď sme si toho naložili príliš veľa? Keď túžime po tichu, pohybe, úprimnom rozhovore alebo jednoducho po chvíli osamote?
Venovať pozornosť sebe neznamená, že sa prestaneme starať o druhých. Znamená to, že zo zoznamu ľudí, o ktorých sa staráme, nevynecháme ani seba.
Telo často vysiela signály skôr
Niekedy ešte slovami hovoríme: „Som v poriadku, nič mi nie je.“
Naše telo však môže hovoriť niečo iné.
Možno si nevedomky dvíhame ramená. Zatíname čeľusť. Náš dych sa stáva plytkým. Ťažšie sa uvoľňujeme, sme netrpezlivejší alebo aj počas odpočinku cítime, že by sme mali niečo robiť.
Tieto signály nemusia vždy znamenať vážny problém a nenahrádzajú lekárske ani iné odborné posúdenie. Môžu nám však pripomenúť, že je čas na chvíľu sa zastaviť a obrátiť pozornosť dovnútra.
Telo nepracuje proti nám.
Často nám iba naznačuje, že je načase vypočuť si to, čo sme v každodennom zhone už dlho nevnímali.
Čo znamená obrátiť pozornosť dovnútra?
Na to, aby sme venovali pozornosť sebe, nepotrebujeme nevyhnutne výnimočné miesto, dlhú meditáciu ani dokonalé ticho.
Niekedy stačí krátka prechádzka, počas ktorej nič nepočúvame. Ráno, keď zostaneme o niekoľko minút dlhšie sedieť pri okne. Vedome prežité ošetrenie, pri ktorom sa nesnažíme vyplniť ticho rozhovorom.
Obrátiť pozornosť dovnútra znamená, že sa na chvíľu nesnažíme zmeniť, vysvetliť ani potlačiť to, čo cítime.
Iba to pozorujeme.
Ako dýcham? Kde cítim napätie? Čo ma v tejto chvíli najviac zamestnáva? Po čom túžim? Čo ma vyčerpáva? Čo už príliš dlho odkladám priznať sám/sama sebe?
Nemusíme okamžite nájsť odpoveď na každú otázku.
Niekedy môže zmenu odštartovať už to, že si otázku konečne položíme úprimne.
Ticho môže byť spočiatku nezvyčajné
Keď je človek dlhý čas neustále aktívny, zastavenie nemusí byť zo začiatku vždy príjemné.
V tichu môžeme zrazu začuť myšlienky, ktoré sme potlačili množstvom povinností, telefónom a neustálou zaneprázdnenosťou. Môžeme si uvedomiť, ako veľmi sme unavení, alebo rozpoznať, že už dlho niečo potrebujeme.
Možno aj preto často unikáme k ďalším úlohám.
Nemusíme vždy utekať pred svetom. Niekedy utekáme aj pred vlastnými pocitmi, otázkami a tichom.
Obrátiť pozornosť dovnútra však neznamená, že musíme vyriešiť všetky svoje problémy naraz. Iba si dávame príležitosť vypočuť si, čo sa v nás odohráva.
Jedno z najdôležitejších posolstiev Zen Blessing
Zen Blessing pre mňa nie je iba o dotyku. Je aj o kvalite pozornosti, ktorú venujeme druhému človeku a sami sebe.
Počas ošetrenia si môže odpočinúť telo. Zároveň sa však môže otvoriť priestor na spomalenie myšlienok, obrátenie pozornosti dovnútra a na chvíľu, počas ktorej nemusíme spĺňať očakávania nikoho iného.
Terapeut za nás nevyrieši náš život. Nedá nám odpoveď na každú otázku. Môže však vytvoriť pokojný a bezpečný priestor, v ktorom ľahšie začujeme svoj vlastný vnútorný hlas.
Niekedy je práve toto najviac, čo môže jeden človek ponúknuť druhému: čas, pozornosť a dovolenie zastaviť sa.
Krátke zastavenie pre seba
Ak môžeš, odlož teraz na niekoľko minút telefón.
Pohodlne sa usaď alebo si ľahni a zavri oči. Trikrát sa pomaly a pokojne nadýchni.
Nesnaž sa nič meniť. Iba pozoruj:
- Ako sa práve teraz cíti tvoje telo?
- Kde v sebe cítiš napätie?
- Ktorá myšlienka sa ti opakovane vracia?
- Čo v tejto chvíli skutočne potrebuješ?
- Akú jednu malú vec môžeš dnes urobiť pre seba?
Nehľadaj dokonalú odpoveď.
Zostaň iba krátku chvíľu v tichu a vnímaj.
Možno práve tu sa začína sebapoznanie
Nie vždy veľkým uvedomením.
Niekedy pomalším nádychom. Pokojnou prechádzkou. Úprimnou otázkou. Chvíľou, v ktorej prestaneme utekať sami pred sebou.
Možno sa sebapoznanie začína vtedy, keď sa konečne nepýtame iba na to, čo od nás očakáva svet, ale aj:
Ako sa v skutočnosti mám?
A ty?
Kedy si naposledy skutočne venoval/a pozornosť sebe?
Vígh Tímea
Autorka a zakladateľka Zen Blessing Massage®